Drumbľa - prapredok dnešného akordeónu

Ľudovou formou uplatnenia chvejúceho kovového jazýčka je drumbľa (Mautromel alebo Btumeneisen /nem./ Vargan /rus./). Je to primitívny ideofonický brnkací nástroj so svojským pôvabným melancholickým tónom. V Európe známa podoba takéhoto hudobného nástroja je vlastne oceľový jazýček, ktorého silnejší koniec je priletovaný k oceľovému oblúku lýrového tvaru, zatiaľ čo druhý, vláskovo tenký koniec zahnutý dohora, je voľne pohyblivý. Drumbľu pri hre priložíme k ústam, zúženú časť zovrieme medzi zuby a na voľný ohnutý koniec jazýčka brnkáme prstami. Odstupňovanie tónov a rezonancia sa deje v ústnej dutine.

Začiatkom 20. storočia bola drumbľa rozšírená v Slovenskej ľudovej hudbe (Detva, Orava, Ždiar a Gemer). Spisovateľ Andrej Sládkovič spomína drumbľu v diele Detvan.

Najstarší exemplár tohto nástroja bol objavený pri vykopávkach hradu Tannenberg z druhej polovice 14. storočia. Okrem Európy sa typ nástroja nachádza aj v Ázii, Indonézii a Melanézii (časť Oceánie na juhozápade Tichého oceána medzi rovníkom a 20 stupňami južnej šírky). Pri veľkej rozdielnosti existujúcich typov je zrejmá súvislosť medzi nimi a za ich spoločný pôvod možno označiť Áziu. V každom prípade možno povedať, že drumbľa je nepriamy prapredok akordeónu.