Šeng - príbuzný dnešného akordeónu sa používal v Číne už pred viac ako tritisíc rokmi

Šeng je čínsky ľudový hudobný nástroj. Patrí medzi aerofony a pochádza z juhovýchodnej Ázie. Princíp prierazného jazýčka prebral s Laoského najtypickejšieho hudobného nástroja s názvom Khen. Prvá zmienka o šengu sa objavuje v knihe piesni (Š´ting) už v polovici 1. tisícročia pred Kr.  

V drevenom miskovitom korpuse s náustkom je postavených vo zväzku obvykle 17 bambusových trubíc (píšťal) rôznych dĺžok. Trinásť z nich má prierazný bronzový jazýček, ktorý sa rozkmitá po zakrytí otvoru na spodnom konci trubice. Takouto technikou vzniká tón. Štyri trubice, ktoré nemajú prierazný jazýček, majú dekoratívnu a rezonančnú funkciu.

Na prelome 1.a 2. tisícročia existoval v čínskej dvornej hudbe tiež nástroj ktorý mal 29 trubíc. Pre šeng je príznačná nielen melodická, ale aj viachlasná hra (kvarty, kvinty). 

Do Európy sa šeng dostal v 18. storočí vďaka francúzskemu pátrovi Amiotovi. Páter Amiot bol kňaz, ktorý cestoval po svete ako misionár. Na konci storočia sa pri svojich cestách dostal do Číny, odkiaľ priviezol do Európy nezvyčajný hudobný nástroj, ktorého zvuk pripomínal dnešnú ústnu harmoniku.

Lexikón cudzích slov popisuje tento staročínsky nástroj ako „mnohohlasový nástroj rozozvučovaný dychom - ústny organ“, a teda nielen rovnaký princíp tvorenia tónu, ale aj strohá charakteristika lexikónu cudzích slov mu priraďuje príbuznosť s dnešným organom, akordeónom a ústnou harmonikou.

autor: Michal Matejčík