Akordeónové špecifiká (mech, artikulácia, farba)

Akordeón je jedným z najmladších inštrumentov v skupine koncertných nástrojov. Adaptácia akordeónu do rôznych hudobných zoskupení je pomerne zložitý proces.

Akordeonisti pred približne 40 rokmi sa snažili predovšetkým o zrovnoprávnenie s inými koncertnými inštrumentmi. V období, kedy originálna literatúra pre koncertný akordeón takmer neexistovala, sa interpreti snažili o presadenie prostredníctvom transkribovania organových a klavírnych skladieb. Vo väčšine prípadov bolo takéto počínanie nesprávne. A to najmä preto, že prostredníctvom klavírnych, či iných skladieb, sa mu snažili priradiť cudzie charakteristiky.

Dnes má už akordeón svoje vlastné špecifikum, ktorá vychádza predovšetkým z odlišností od iných nástrojov a nie z podobností, ako tomu bolo predtým.

Interpreti a samozrejme aj skladatelia nachádzajú jedinečnosť v používaní mechu, využívajú farebnosť registrov a samozrejme plastickosť neodznievajúceho tónu. Dynamickosť zvuku tvoreného chvejúcim sa kovovým jazýčkom, ktorého farbu, mierne podladenie, nadladenie a intenzitu je možné neprestajne ovplyvňovať, dáva tomuto inštrumentu neuveriteľnú devízu, ktorá je pre tento nástroj jedinečná.

Akordeónová identita bezpochyby vychádza z troch základných parametrov inštrumentu: mech, artikulácia, farba (jednohlas, viachlas). Mech je najdôležitejšia časť akordeónu. Súvisí alebo je tvorcom všetkého počuteľného, vytvoreného interpretom. „Mech po stlačení klávesu rozozvučí príslušný jazýček. Iba ťahom mechu udržiavame tón v znení, určujeme jeho silu, amplitúdu, jeho charakter (vibráto, chvenie), dynamiku. Na rozdiel od klaviristu využívame motorický aparát v menšej miere na ovplyvňovanie znenia tónu. Pre klaviristu je prst takmer „všetkým“, pre akordeonistu len časťou práce. Problém je v koordinácii prstov(ruky) a ťahu mechu. Akordeonista sa musí sústrediť na dve zložky a vytvoriť „ideálnu“ súhru.“

Mech akordeónu prináša aj istý hendikep v podobe zvukovej rovnocennosti manuálov. Súčasná hra na pravom a ľavom manuáli sa dynamicky nedá odlíšiť. Preto akordeonista nutne využíva iný z parametrov, ktorý mu nástroj umožňuje, a to artikuláciu. Artikulácia na akordeóne je dôležitá hlavne z pohľadu odlíšenia manuálov. Preto pri hre sprievodu je nutné využívať čo najjemnejšie nasadenia a odsadenia, zatiaľ čo pri melódii by mala byť artikulácia výraznejšia. „Ak klavirista dokáže rozlíšiť hlasy dynamicky a artikuláciu využíva najmä pre charakterovú rozdielnosť, akordeonista využíva artikuláciu hlavne na skoro jediné možné hlasové odlíšenie. Je však veľmi náročné hrať povedzme rýchle pasáže v sprievode s minimálnym úderom, s čo najprísnejším legátom (legato je v rýchlych pasážach v sprievode najmenej „nápadné“, leggiero je výraznejšie, staccato púta pozornosť) a rovnomerne.“

Najväčším atribútom akordeónovej hry je jednoznačne farba. Nástroj, ktorého zvuk vzniká chvením prierazného jazýčka, je bez málo výnimiek jedinečný práve pri akordeóne. Špecifický zvuk, ktorého nadstavbou je možnosť viac-hlasej hry, umožňujú registre. Dnešný koncertný akordeón má široký diapazón registrov (farieb) od jednoduchých, čistých, jednohlasých registrov až po štvorhlasý zvuk, pričom platí, že jednohlasé registre 4´, 8´ a 16´ stopové znejú jemnejšie, citlivejšie, až tajomne a dvojhlasé či trojhlasé kombinácie výraznejšie, chorálovo. Štvorhlasý register nazývaný aj „pleno“ je maximálny plný zvuk, ktorý akordeón ponúka.

Spôsob, ktorým sa akordeón snaží presadiť ako sólový inštrument a ako ho začali vnímať predovšetkým súčasní hudobní skladatelia, neovplyvnení vývojovou problematikou akordeónu, je veľmi prínosný. Súčasní skladatelia, komponujúci skladby pre akordeón, sa zaoberajú viac jeho podstatou, tónotvorbou, farbou rozličnými zvukovými nuansami (charakteristickými pre tento nástroj) a v neposlednom rade rozvíjaním nových technických možností akordeónovej hry.

Akordeón môžeme v súčasnosti považovať za moderný nástroj, ktorý v umeleckých kruhoch už nie je cudzí a ktorého uplatnenie nie je zďaleka ešte úplne prebádané.

autori: Michal Matejčík, Ľubomír Macák